Vždy som mala okolo seba veľa kamarátov a kamarátok, ktorých rodičia sa rozviedli. Sama som ale bola presvedčená, že to sa u nás doma stať nemôže. Potom sa ale rozviedli aj naši. Moja psychika tým utrpela obrovskú ranu. Ani po skoro desiatich rokoch som sa z toho úplne nespamätala. Mám strach nájsť si partnera, prípadne raz založiť rodinu. Desí ma myšlienka na to, že by raz mohli moje deti dopadnúť ako ja a môj brat.
Otec od nás odišiel a zabudol
Keď vidím dnešnú dobu, nefunkčné vzťahy, rozpadajúce sa manželstvo, tak si hovorím, že je možno lepšie nemať nič také. Keď som mala dvanásť, rodičia sa rozviedli. Nikdy predtým by ma ani vo sne nenapadlo, že aj ja budem mať rozvedených rodičov. Môj otec si našiel o sedemnásť rokov mladšiu priateľku. Vtedy jej bolo 20. Časom si spolu zaobstarali dieťa a otec žil len pre svoju novú rodinu. Mamka zúrila, pretože aj ona si našla iného muža a narodila sa aj jej ďalšia dcéra. Pritom ale nemala potrebu ma a brata nijako zanedbávať, jednoducho sme sa iba rozrástli.
Otec všetko ale bral inak. Jeho priateľka nám začala dávať dosť najavo, že jej prekážame. V našom byte, kde sme vyrástli a tých dvanásť rokov žili, zostal otec. Mamka sa s nami odsťahovala a mala nás v starostlivosti, pretože otec jazdí kamiónom a nemohol sa o nás plne starať. Možno o to ani nestál. V byte mamka nechala všetko okrem našich postelí, aby tam nebolo prázdno, keď prídeme na návštevu, ale počas krátkej doby všetky naše veci zmizli az našej izby sa urobila nová spálňa pre priateľku od otca a otca. Pritom spálňu mali, ale z tej sa nakoniec urobil kumbál s matracmi, v ktorom sme spali my s bratom, keď sme náhodou boli na víkend u otca.
Neverím mužom a mám strach zo vzťahov
Ja som s otcom a jeho priateľkou začala mať časom veľký problém. Prekážalo mi, ako sa otec správa, ako sa dvadsaťročné dievča hrá na moju matku a dáva mi v byte, v ktorom som vyrástla, najavo, že teraz je tam doma ona. V šestnástich rokoch som sa s otcom prestala vídať, môj o rok mladší brat tiež. Jednoducho sme to nezvládli. Neustále nám bolo dávané najavo, že o nás otec nestojí. Dokonca sme mali pocit, že nie sme vítaní ani u babičky, otkovej matky.
Dnes mám skoro dvadsať rokov, s otcom sa cez 3 roky nevídame, odsťahoval sa cez polovicu republiky, zasnúbil, oženil a zaobstaral si druhé dieťa. Vôbec nič o ňom nevieme. Všetky tieto informácie sme sa dozvedeli cez sociálne siete. Sami, nie od neho. A môj najväčší strach je ten, že by som našla pre svoje deti rovnakého otca, akého som mala ja. Nikdy ma neuhádol, ale ublížil mne a bráchovi psychicky. Ja som žila s otcom 12 rokov, ďalšie 4 roky som ho navštevovala. Nezomrel. Neprišla som oň spôsobom, aby som mohla smútiť. Rozhodol sa sám nás opustiť a to je pre tých, čo to nepoznajú, jednoducho nepredstaviteľný pocit, ešte keď ste dieťa.
Teraz som už dospelá as tým všetkým som dávno zmierená, je z toho všetkého akurát smutná spomienka, ktorá ma štve a sem tam mrzí, hlavne keď v dvadsiatich rokoch mám ďalšiu sestru, ktorú zrejme nikdy nepoznám. Ale vec, s ktorou sa nie som schopná zmieriť, je tá, že moje deti môže stretnúť rovnaký osud. Hovorí sa, že ženy si vyberajú muža v obraze svojich otcov. Ja len dúfam, že sa mi to nestane.
